Pamätám sa, že za tých slávnych čias som bola zaľúbená permanentne. Mojimi objektami záujmu sa stávali tie najrôznorodejšie typy, ktoré dočasne zamestnávali moju pozornosť. Ach, časy sa menia...
A dnes, akoby sa Valentín stával pre mňa dňom temna. Stredovekom mojej existencie. Nielen preto, že by som bola single, nenachádzajúca v tomto svete svoj náprotivok, spriaznenosť duší, svoju puzzlu.Tento deň je pre mňa odrazovým mostíkom do minulosti. Ponorím sa do úvah. Zrazu sa priamo pred mojimi očami odohrávajú dávne scény a výjavy . Krátke útržky či dlhšie state jemne a snivo unášané vánkom preplietajúcim sa pomedzi moje myšlienky.Tváre spred pár rokov, vtedy tak jasné, dnes zahmlievané oparom zabudnutia a rozmazávané mojou nesústredenosťou. Strácajúce na dôležitosti a predsa zabudované do stavby mojej osobnosti. Miestami ma zaplavia pocity ľútosti.
Veď ľudia sa niekedy pristihnú pri tom, ako nevedomky a neúmyselne činia to, čo podvedome sami odsudzujú. Neviem, čo za zvláštny princíp to vládne konaniu človeka- sledujem ho na každom kroku, v správaní mojom i v správaní mojich blížnych. Niekedy človek robí veci bezdôvodne alebo zo naopak z bohatej zmesi dôvodov. Najmä v oblasti medziľudských vzťahov.
Niekedy prirýchlo a neočakávane rezignujeme, ovplyvnení večným konfliktom medzi snami a skutočnosťou.
Niekedy, keď sa niečo zjavne alebo trošku odlišuje od našich predstáv, necitlivo to zmätieme zo stola, odsúdime na zabudnutie, potom sa však v nás ohlási vnútro, znovu sa vrátime k zdroju našej dezilúzie a nanovo prehodnocujeme správnosť a opodstatnenosť minulého konania. Fráza „čo keby“ je zdrojom inšpirácie pre tých, ktorí zbožňujú úlety do sveta snov a kameňom úrazu, na ktorom sa potkýnajú ľudia neustále unikajúci, ba priam žijúci v minulosti.
A potom skok do prítomnosti. Uvedomovanie si záväzku, že svoju slobodu si vážime nadovšetko a dobrovoľne sa jej vzdáme len kvôli človeku, ktorý bude zato stáť. Už žiadne kompromisy ani diplomatické rokovania s našimi predstavami a kritériami. Už žiadne sentimentálne úvahy o časoch minulých, ktoré neprebrali pozíciu časom prítomným. Jednoducho sa musíme zmieriť s tým, že každý máme svoje sny a málokto je vhodným adeptom na ich naplnenie. Podobne ako i my som pre málokoho vhodným adeptom na naplnenie jeho snov. Nuž, povestná kompatibilita.
Áno, žime prítomnosťou. A s nádejou sa vrhajme v náruč budúcnosti. Nesnažme sa rozložiť si stan na lúke minulosti. Natrhajme si z nej kvety poznania a poučenia, no nezotrvávajme na nej dlhšie, ako je potrebné. Prináša totiž viac záchvevov sentimentality, smútku a ľútosti, ak sa skončilo niečo, čo sme milovali a v čoho nesmrteľnosť sme verili až dovtedy, kým sa nám to na prach nerozpadlo pred očami.
A preto, všetci single ľudia, ktorí sa poriadne ovládate, aby ste nepočarbali, či do večných lovíšť neposlali list kalendára, na ktorom sa vyníma 14. február...
Tí, ktorým šľahajú blesky z očí, keď im po otvorení sms uštedrí facku milé a zrejme i dobre mienené „Krásneho Valentína prajem“...
I tí, ktorí ste sa daný „skomercializovaný klišé otrepaný sviatok“ rozhodli nadobro ignorovať a len s pohŕdaním sa pozeráte na to, ako sa ulice červenejú ružami v náručiach žien...
Nebojte sa, veď budúcnosť raz vydá svoje poklady a vy budete uchvátení. Stačí len jedna maličkosť. Veriť. A neprestávať.